P-365/183 Spomienka bývaleho hráča

16. prosince 2014 v 13:45 | King Rucola a Max. de Bile
V časovej tiesni! To znie veľmi výhražne. Ale popravde ani neviem, čo to znamená. Hrával som veľa a intenzívne šach. Ale nikdy sme nemali tie "pichačky", to sme si radšej za tie peniaze, čo by ten zbytočný luxus stál, zašli do "Fajky" alebo do "Kotvy" a dali si pivo, takže nikdy sme sa nemohli dostať do časovej tiesne v zmysle šachových pravidiel. Len teoreticky, keď súper stratil nervy a dôrazne vyzval svoj proťajšok konečne potiahnuť, ináč vraj potiahne on, ale domov, či kamkoľvek inde. Neraz sa mi stalo, keď som hrával s Hríbom, ktorá sa stal neskôr lekárom v Južnej Afrike, že som medzi jednotlivými ťahmi aj zaspal. Prebudil som sa a ten chlap ešte stále nepotiahol. Alebo ma prebudil on, aby som reagoval. Ja hneď, pretože som mal veľa partii preštudovaných a tak som nejako analýzou nemusel strácať čas. Potiahol a znovu zaspal...

Samozrejme, s Hribom som takmer vždy prehral. Ten chlap totiž skutočne tie ťahy ďaleko dopredu prepočítal a obvykle, keď som rýchlo a poväčšine aj zbrklo potiahol, zajasal a povedal víťazoslávne: "No to som tiež čakal!" A tak to išlo ďalšie dve-tri hodiny, kým som v teoreticky beznádejnej situácii nepoložil kráľa. To ho ale vždy nahnevalo, pretože sa tešil, ako ma bude ďalšie hodiny mučiť s koncovkou, v ktorej by som už nemal ani tú teoretickú šancu. Kvôli šachu som musel prerušiť semester. Hrali sme celý deň vo vysokoškolskom klube, posilňujúc sa pivom a večer po takomto tréningu sa ozubená obruč zarezávala do čela pri fiktivnej trepanácii lebky. Takto jeden študovať nemohol, nemal čas...

Išlo to takto dobre dlho. Ale nakoľko som typ, ktorý nikdy v živote dodnes nedokázal nejakú vec dotiahnuť do konca, prestal som konečne raz aj s touto kráľovskou hrou. Čiastočne aj ovplyvnený bratom mojej mamy. On bol vynikajúci šachista, hrával, bolo to v čase tzv. prvej Československej republiky, dokonca aj na turnajoch v Argentine, Brazílii a bohvie kde ešte v čertu ďáblu.

Keď som niekedy zavítal do Prahy - vtedy som tam ešte nechodieval každoročne dva-trikrát, pretože toto "nutkanie" cestovať tam prišlo až neskôr a do Prahy som jednoducho stále "musel", ako nábožný pútnik na púť -, tak ma niekedy zobral k bývalému "Šroubkovi", ten sa tuším vtedy volal Hotel Europa, alebo tak nejak. Hore na poschodí boli šachisti. Všetci ho poznali, zdravili a ja som len žasol. Potom mi hovoril: "Vidíš, aki sú to blázni. Sedia tu a hrbia sa nad šachovnicami. To nie je nič pre slobodne mysliaceho ducha. Uvedom si, každý ťah je presný, predpísaný podľa pravidiel, voľnej myšlienke môžeš povoliť uzdu len vtedy, keď budeš riskovať prehru! Lebo odklonenie od normy prináša skoro vždy len prehru..." Ešte som jeho slova ani nepochopil a on pokračoval: "Uvedom si, odkiaľ pochádzajú dobrí šachisti. Sú to zeme, kde vládnu diktátori. Ruskí slávné hráči od nepamäti. Od nepamäti tam bol nejaký cár. Hitler to isté. No a tých pár Američanov? Juhoameričania? Všetko s nejakým diktátorom v čele. Taliani, Francúzi, tí skôr vino, spev a ženy!" Tieto argumenty mi dali naozaj zabrať.

"Víno ani nemuselo byť, stačilo pivo, bolo to lacnejšie, dievčatá s internátu, spev som prenechal im", viedol som dialóg s vlastným vnútorným hlasom, keď som spytoval svedomie. Strýc Alojz už dávno nežije, ale určite by prícinu môjho zlyhania bol býval pochopil. "Ale aspoň som vybŕdol z toho šachového ošiaľu, z toho bahna, ktoré núti človeka poskakovať, posúvať sa len tie predpísané kroky. Stálo to za to! Stálo to zato?", spochybnel som v tom istom okamihu. Namiesto na tréning radšej na dievčenský internát, kde sa často dalo ohromnou taktickou rošádou vymenenia preukazov na vrátnici zostať aj cez noc, kde tie dievčatá z vidieku mali domácu slivovicu, víno, burčák a hlavne zdravý pristup k otázkam udržovania a rozmnožovania ďalšich pokolení a boli nadržané preskúmať mestský život. To sa potom ten ďaľší semester prerušoval už s ľahším srdcom a menšímí výčitkami svedomia, keď to nebolo už kvôlli šachovej vášni, tam sa motali už aj iné, tiež ľudské vášne.

Ale dnes pochybujem, kde vlastne leží pravda. Môj slávny strýko sa ocitol veľakrát v novinách a raz dokonca nie kvôli rezultátom na nejakom šachovom turnaji. "Vynález, který ušetří republice milióny!", hlásal bohovský nadrapujúci titulok pod jeho fotografiou. On bol strojný inžinier z toho vtedy slávneho "Českého vysokého učení technického v Praze" a pri zariaďovaní nejakej zlozitej fabriky vzal šachovnicu a namiesto veže postavil na H1 sústruh, namiesto strelca poslal behať samotného kráľa, ktorý sa dovtedy nudil s jeho "krôčik sem a krôcik späť" a Dámu dal na výslnie políčka C3, kde by v kráľovskom gambite nemala čo hladať, ale do toho pojektu sa to hodilo ako vyšívané. Kone sa pohybovali rýchlosťou strelcov aj po ich diagonálach, vždy tam, kde ich bolo treba. Pechota sedliakov-robotníkov kráčala míľovými krokmi osirelej dámy, ktorá na jej novom nezvyklom mieste zastávala nehybne úlohu dirigenta. Veže poletovali závodnou halou ako okrídlení jednorožci dávnych rozprávok, mýtov, všade tam, kde bola núdza a akútny nedostatok, ci bol vyžadovaný pohotovostný zákrok. Hlavná výhoda spočivala však v tom, že nikto nemusel v skutočnosti tie ťažké stroje posúvať, premiestňovať, pretože vďaka plánovacím modulom, ktoré vznikli zo šachovnice, sa "figurky" posúvali ľahúcko na jednoduchom modeli počas plánovania, aby všetko nakonie sedelo tam, kde "protivník" menom bordel, neproduktivita, chaos, zlé plánovanie zostal "šach matt!" Zjavne sa skutočne ušetrili milióny.

Vďaka svojej šachovej vášni, ktorou ale tak opovrhoval, jeho vzdelaniu, inteligencii a hlavne asi vďaka porušeniu platných plánovacích noriem a noriem zaužívaného, naučeného, predpísaného, diktovaného myslenia, vymyslel Alojz systém, ktorý sa automaticky pouziva dodnes pri projektovani priemyseľných stavieb. Len dnes tú šachovnicu nahradí 3D (tri dé) tlačiareň spolu vysokovýkonným počítačom. Rád by som videl, čo by s takýmito pomôckami môj strýko bol býval dosiahol dnes...

Alebo by sa možno vrátil k šachovnici u Šroubku. (Ja by som určite ešte apoň raz hodil očko do internátu...)

(Fragment dokumentárnej snímky vzducholode, ktorá sa vznáša pri skalnatom pobreži. Foto Dr Max. de Bile)

Ani ten lekár-šachista už nežije. Podrobil sa ľahkej operácii, nejako si tie ťahy vopred zle vypočital, alebo sa prepočítal, dostal infekciu a vo vlastnej nemocnici, tam niekde v Durbane alebo kde to v "čertu-ďáblu" zomrel. Tak tu trčím sám, "bloumám", do žiadneho internátu už nemôžem, iba ako koláč a klobásku prinášajúci starček svojím vnúčatám a zadumane pozorujem vzducholoď, ktorá bezpečne zdoláva úskalia pobrežia pokojnej rieky.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lamilka Lamilka | Web | 16. prosince 2014 v 17:40 | Reagovat

Jo, to je ono, šachům rozumím stejně asi jako maďarům, ale hlavně, že už je ti lépe :-)

2 TlusŤjoch TlusŤjoch | E-mail | Web | 16. prosince 2014 v 20:21 | Reagovat

Hotel Šroubek.
Tuhlevá jsem v antikvariátě propásl kuchařku "Jak se vaří u Šroubka".

3 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 16. prosince 2014 v 21:09 | Reagovat

[1]: Naučím zdarma!

4 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 16. prosince 2014 v 21:11 | Reagovat

[2]: MOžno že len "Eisenhaltige Nahrung", t.j. šroubky, matky, klince a ako príloha špenať?

5 TlusŤjoch TlusŤjoch | E-mail | Web | 16. prosince 2014 v 22:18 | Reagovat

[4]: Dobrý výraz je "fitinka"

http://cs.wikipedia.org/wiki/Armatura_(potrub%C3%AD)

6 King Rucola King Rucola | E-mail | Web | 17. prosince 2014 v 6:40 | Reagovat

[5]: Fitinka do jedálneho lístku nevyhnutne patrí. Preštudoval so patričné URL, v áziských krajinách býva fitinka ešte niekedy rozšírená aj o "Fifinku", zvyčajne to vykrmený pudel domáci. Ale samotná fitinka je predurčená do kuchýň europských, pretože mimo iného obsahuje aj KOLENO. Toto so správnou horčicou a chrenom je vynikajúcim spestrením zimného jedálenského lístku nielen u Šroubků.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama