Len tak, úvaha v nedeľu večer

4. října 2016 v 0:37 | King Rucola
Vďaka technike a vďaka zručnoti starších užiateľov som obdržal túto správu:

Nevadi.
Aj tak tu prdí.
Tak šťastnú vestu.

Odpoveď na "what's app" znenia: "Lietadlo zo Stockholm-u bude mať dvadsať minút meškanie."

Roboti už myslia z nás, nie? (Nie je preklep náhodou produkt vyšších mocností?)

Naše lietadlo (Foto Dr Max. de Bile)

Pristávanie prebehlo v najväčšom jesennom slnku...
 

Nový systém - skúška

17. května 2016 v 9:52 | King Rucola


Dnes napíšem niečo úplne iného.

Už na forme písma ináč zrelého,

uvidíš túto revolučnú zmenu,

Napríklad aj toto

7. května 2016 v 8:02 | King Rucola
Čo všetko nie je okolo nás! Napríklad taká malá mláka, vodná kaluža, ktorá sa - údajne kvôli svojemu mierumilovnému správaniu vôči trmácajúcim sa lodičkám zablúdených pozemských červíčkov zvanaých ľudia, bližšie označenie druhu námorníci - nazýva aj Tichý, respektíve Pacifický oceán.
 


Pokračovanie

5. února 2016 v 0:16 | King Rucola
Včera boli Hromnice. To on samozrejme nepoznal, ale z rádia mu to pripomínali viackrát za deň. Vraj sa hovorieva: "Na Hromnice o hodinu více...:". Toto príslovie ešte nikdy nepočul a podvedome si ho neustále opakoval, až ho to zlostilo. Cez e-mail mu niekto prihral "Českou mši vánoční" Jakuba Jana Ryba s animáciami obrázkov Jozefa Lada.
Aby konečne vyrazil tú "hromnicu" z hlavy pustil si túto prekrásnu hudbu. Darilo sa to. Konečne mohol zase ďalej písať. Bez varovania nahrávka stíchla. No samozrejme. Na elektronickej pošte sa ťažko dal očakávať nejaký moderátor, ktorý by oznámil koniec alebo pokračovanie programu. Zato sa ozvalo rádio. Tentokrát ale s pozmenenou verziou. "Čo by ste robili, keby sme mali zrazu o hodinu viac?", vyzýval moderátor poslucháčov k spolupráci. O osemnástej sa mala potom konať diskusia na túto zaujímavú tému.

Mužom pri počítači to doslova trhlo. Vyjavene pozrel na hodiny v pravom rohu obrazovky. "Prepánajána!", zvolal. "Do kelu, ja blb! Aký je dnes vlastne deň?", uvedomil si, že už je utorok, smetiari chodia vo štvrtok. Vyletel a hnal sa do auta. Kľúč od toho priestoru, bola to vlastne riadna miestnosť, kde ju zamkol, ležal ešte stále na palubnej doske. Ešte šťastie, že manželka nepotrebovala v tom čase jeho auto. Behom piatich minút už ostro brzdil pred smetiarským kumbálom. Vchod obliehali hliníkové kontajnery, ktoré kypeli tými oficiálnymi vreckami na smetí, ktoré mali byť deponované v tej zavretej pivnici. Pivnica to nebola. Keď, tak len "luxusná pivnica". Poobzeral sa a necítil, že by si ho niekto všímal. "Preboha, snáď neumrela," myslel horúčkovito, zvuky neprichádzali žiadne z tmy tej komory. Vedel dobre, že ju nikto odtiaľ nemohol vypustiť, lebo už ako vtedy večer odchádzal, jej volanie o pomoc bolo stále slabšie a slabšie, úpenlivé, plačlivé a zaniklo v ohlušujúcom tichu beznádeje, ktorá tu hrdú krásavicu určite premohla. Znovu zavesil na dvere ceduľu s nápisom "Defekt", aby sa niekto zbytočne ńedobýjal do nútra.

Ležala tam na akýchsi vreciach. Nehýbala sa. Ale ešte slabo dýchala. Dehydrovaná, bezvládna. Na sekundu mužovi prebehla hlavou bláznivá myšlienka, či ju radšej nemá doraziť. Tak, ako s ranenou zverou, kde už nebolo pomoci. Vyzerala aj ako krásna, ale na smrť znavená srnka, ktorú preháňali na hyeny zmenení vlci tmavým lesom. Stačilo by priložiť jeden ten smeťový sáčok a bolo by, hučalo mu chorobne v mozgu. Dychtivo si zapálil cigaretu, aby sa ukľudnil, ale v zápätí ju aj panicky zhasol, aby ho náhodou neprezradil dym náhodným okoloidúcim z blízkeho obchodného centra. Váhal. Zalovil opäť automaticky po cigarete a pocítil jeho novú elektronickú. Náruživo si ju vopchal do úst a vypúšťal šedobiele oblúky pary. Rozvaha sa vracala. Rozhliadal sa, či nenájde aspoň nejakú plastikovú flašu, kde by boli ešte kvapky tekutiny. Jedoval sa, že ho nenapadlo, niečo priniesť, veď o jedlo nešlo, ale tie kvapaliny…

Striasol sa už pri tej myšlienke hnusom, ale povedal si: "Keď to môžu piť astronauti, keď si to ráno vraj dávajú HIndus, tak čo mi zostáva?", ospravedlňoval sa sám pred sebou.
"Vraj existuje celá náuka o liečbe močom…", dodával si odvahy, vytiahol úd a vopchal ho ležiacej nehybnej nasilu do kŕčovite zovretých úst. Mala neprekvapujúco mäsité pery, zrejme napuchnuté utrpením zo smädu. Zazdalo sa mu, že cíti jemné trhliny, popukané pery. Krásne pery. Musel sa chvíľu sústreďovať, nútiť, kým sa mu podarilo vyroniť prvých pár kvapiek, na ktoré konečne následoval teplý prúd. "Životadárny prúd!", posmeľoval sa.

Žena roztvorila oči. Nemala v nich strach, prekvapenie, jednoducho nič, žiadny, nijaký ľudský výraz . Ako keby bola bábika, ktorá vie zatvárať a otvárať oči podľa polohy. Hltavo pila, pritom jej z ľavého kútika jej vytekal malý pramienok, ako nestačila pregĺgať teplú tekutinu. Viac už nemohol. Bol totálne vyprázdnený, aj v hlave. Zatriasol ňou, pretože to vyzeralo ako keby mala znovu odkväcnúť.

"Počuješ ma? Rozumieš, čo ti hovorím?", uvedomil si, že jej tyká. Potriasla zlatistou hrivou na znak súhlasu a pokúsila sa niečo artikulovať. Najprv to bol len taký chripot.

"Prečo som tu? Kto ste?", nerozoznala svojho väzniteľa. Trochu sa nadvihla a s viac prekvapeným než pomäteným výrazom prezerala okolie a potom neho. "Ako ste ma tu našli, prečo som tu, čo sa stalo?", horúčkovito vysypala zo seba, ako keby sa bála, že nevystači s dychom "Mám strašný smäd, nemáte niečo na pitie? Nemôžeme odtiaľto preč, von?"

Rozpačito a zahanbene si chcel skryť úd, ale ona bola rýchlejšia, zrazu nečakaný výbuch života.

"NIe, teraz ešte nie!", vystrelila prosebne. Vrhla sa mu na polotvrdý úd a oblapila ho do dlani. "Mesijé, počkajte. Ako sa vlastne voláte? Ja som Elis. Elis Dombrovossa. Ešte trochu počkajte prosím, prosím...Postojte. To zase príde, ja som urologička. Dr Domborovossa, Venerológia, Dermatógia a Urológia. Určite vám výjde ešte pár kvapiek, to je vždy tak po vmoční, len sa musíte uvoľniž, umieram od smädu, túžby, potrebujem to…"

Chlap sa mykol, hrubo sa vyprostil z objatia, odskočil. "Boris, volám sa Boris." Pokúšal sa chvatne skryť svoju nahotu. "Scheisse!", preblesklo mu hlavou, "Čo som debil?!? Čo to tu hovorím, veď to je ako vo filme. Keď si únosca strhne masku, je osud obete spečatený! Som sa zbláznil?" V záchvate paniky spravil náhly krok ku dverám.

"Boris, Boris, prosím, nenechajte ma tu samotnú, už to nevydržím…", úpenlivo zaprosila Elis.
"Idem kúpiť niečo na pitie, vydrž…"

Amanita vaginata

3. ledna 2016 v 1:24 | King Rukola
Našťastie to vraja nemôže byť! Ale čo je to potom?!? Nemecký lekár to nazval "Pilzkrankheit"! Pliesňové ochorenie! Fuj!
Ale aspoň TO to nie je, chválabohu, to by mi tak ešte chýbalo!

P-365/341 O cvičke figliarke

10. prosince 2015 v 8:10 | King Rukola
Líška bystrouška bystrá figliarka,
Zhrbená stará kupliarka,
Na napísane po tme v slnka jasu zraje
Kto na básnika sa to tu hraje!
Vraj báseň to tu o cvičke,
Venuj sa radšej rannej rozcvičke!

Chcem sa tej melódie zbaviť!

25. listopadu 2015 v 6:59 | King Rucola
Každý to pozná, každý sa už možno aj kvôli tomu zlostil. Do hlavy sa usadí jedna pieseň a človeku stále behá mozgom. Ako myš alebo škrčok v tom kole, ktoré sa točí a hlodavec si mysli, že behá navyknuté denné porcie svojho džogingu. Melódia hlodá, stále sa vracia, nedá sa jej zbaviť.

P-365/334 Dvomi slovami

15. listopadu 2015 v 11:32 | King Rucola
Dvomi slovami - alebo dokonca jedným rozdeleným? Pochybná sila slôv - ale zaujímavá...(Hodne závislá od spôsobu dýchania rečníka a tak podobne!)

Ako som bol pohostený v raji

5. listopadu 2015 v 7:10 | King Rucola
Nie, nedostal som žiadne muchotrávky zelené. Anjeli na flaute za doprovodu harfy mi vyhrávali a skoro neviditelní anjelíčkovia - šum krídieľ počuť nebolo - sa vznášali okolo mňa s tácmi takýchto a iných dobrôt.

Anjeli čičíkavo kvília v zbožnom tichu raja pozemského.
(Starostlivý a nanajvýš snaživý Dr Max. de Bile vyhrabal pre ilustráciu nebeskej atmosféry kdesi tento autentický videozáznam.)

Zapíja sa aj v raji celkom pozemským, módnym nápojom, ktorý nie je nektár, ale niekedy tak chutí - Prosecco.


Tak to nebolo zlé, "promotion action" pre raj sa vydarila...(Hlavne od chvíle, keď jeden roztržitý anjel zabudol ten celý podnos na stole, kde som sám, opustený, sedel!)

Otázka otvorená - ako sa tam dostať?

Podiven, nie?

20. srpna 2015 v 6:45 | King Rucola
Toto som nahodou nasiel, Blödsinn oder was?

(Zdroj Wikipedia)

Die Amanita-Therapie ist eine pseudomedizinische Behandlung von Krebserkrankungen durch homöopathisch um zwei bis vier Zehnerpotenzen verdünnte (D2..D4) Extrakte des hochgiftigen grünen Knollenblätterpilzes Amanita phalloides (vormals Agaricus phalloides). In einem weiten Sinne handelt es sich um eine Methode aus dem Bereich der unkonventionellen Krebstherapien und Kombination aus "low dose chemo therapy", Niederpotenzhomöopathie und Mykotherapie. Die Methode wird im deutschsprachigen Raum von der Überlinger Biologin, Heilpraktikerin und Chemotherapie-Gegnerin Isolde Riede (geb. 1956) propagiert.

Inhaltsverzeichnis


Allgemeines


Zur Methode gibt es keine aussagefähigen Studien am Menschen, die eine Anwendung rechtfertigen würden. In medizinischen Datenbanken ist lediglich eine einzige Veröffentlichung von Riede in einer alternativmedizinischen Zeitschrift zu finden, in der sie retrospektiv über einen Einzelfall berichtet.[1] Andererseits behauptet Riede, mehr als hundert Patienten nach dieser Methode zu behandeln, so dass sich der Eindruck ergibt, den berichteten Einzelfall zur Veröffentlichung "ausgesucht" zu haben. Ebenfalls von Isolde Riede liegt ansonsten noch eine Veröffentlichung in einer alternativmedizinischen Schweizer Zeitschrift vor[2] sowie eine Veröffentlichung in einer deutschsprachigen Zeitschrift aus dem Umfeld einer Heilpraktikervereinigung.[3]
Laut Deutschem Krebsforschungszentrum Heidelberg liegt ein moderner wissenschaftlich fundierter Wirkungsnachweis für die Methode nicht vor. Mögliche Risiken und Nebenwirkungen seien nicht ausreichend dokumentiert. Bisherigen Forschungen und Veröffentlichungen von Riede in alternativmedizinisch ausgerichteten Zeitschriften seien im Vergleich zum internationalen Standard nicht ausreichend.[4]
Die Kosten der Therapie betragen für einen Therapieversuch 400 Euro, bei einer Daueranwendung "ein paar Euro bis maximal 1000 Euro" im Jahr. Riede zufolge zahlen einige Krankenkassen die Therapie, u.a. die AOK.[5]
Riede hat im Jahr 2002 versucht, ihre Methode patentieren lassen.[6] Die Anmeldung wurde 2007 zurückgewiesen.

Kam dál